Does the Noise in My Head Bother You?

15. 1. 2017


Keď sa v roku 1948 v nemocnici na New Yorskom Manhattane narodil malý Steven Victor Tallarico, nikto nemal ani len tušenia aký živel prišiel na svet. Dnes jeho nezameniteľný hlas a charizmatický výzor poznajú ľudia po celom svete, pričom kapela, na ktorej čele stojí od samého začiatku, je na scéne už takmer päťdesiat rokov. Zaujímalo by Vás, ako túto šialenú jazdu vníma Steven sám?

In 1948, when the little Steven Victor Tallarico was born in a Manhattan’s Polyclinic Hospital, nobody could foresee what force of nature becomes of this boy. Sixty years later, all the people around the globe have heard his unmistakable voice and have seen his charismatic appearance whereas his band has already been active almost for fifty years. Are you interested in learning how the crazy ride has been perceived by Steven himself?


 V autobiografii, ktorá v češtine nesie titul Vadí Vám Chaos V Mojí Hlavě? sa jedna z najväčších rockových hviezd súčasnosti prezentuje ako chlapec z vidieka aj napriek tomu, že vyrastal v New Yorku. Ako sa dozvedáme z úvodných strán, v detstve často s rodinou jazdievali do rekreačnej oblasti jazera Sunapee v New Hampshire, kde zažíval typicky dedinské dobrodružstvá. Učarovala mu tam príroda, nespútanosť a sloboda, ktorá mu v srdci zostala dodnes. Možno práve preto sa vždy viac stotožňoval s divokosťou  svojej mladosti a tým sa odlišoval od ostatných. Láska k hudbe mu bola vštepovaná od útleho detstva, keďže jeho otec bol profesionálnym hráčom na piano (absolvoval aj prestížnu univerzitu Julliard).  Malý  Steven sa teda odjakživa štveral na klavírnu stoličku. Zlom v živote mu však nastal keď mal 17 a prvý krát videl naživo The Rolling Stones. No ak by ste čakali, že kniha je len fádnym rozprávaním hudobnej trajektórie Stevena Tylera, ste na omyle. Sám Tyler píše: “Moje knížka má tři velká témata: peníze, hudbu a mmmm (kundu).

Despite the fact that he grew up in New York , one of the greatest rock stars ever presents himself in his memoir which bears the title Does the Noise in My Head Bother You? as a country boy. As we learn from the opening pages, when he was young, their family used to travel to the holiday resort of the lake Sunapee in New Hampshire where he experienced all of the adventures of a country boy. He became mesmerized by nature, unbridledness and freedom which he kept in his heart to this day. Maybe that‘s why he identified better with the wild ways of his young years and differed from his peers. He has been inculcated with the love for music since he was a child - his father was a professional pianist (Julliard graduate) - and Steven used to climb to the piano chair ever since he can remember. However, the turning point in his life happened when he first saw The Rolling Stones play live. But if you think that this book is only a boring narration of a Steven Tyler‘s musical trajectory, you are mistaken. As Steven himself says:Aerosmith always stood for something. In my book, it would be the three Ms: Money, music, and mmmm (pussy).“


V knihe si nostalgicky zaspomínal aj na to, ako vznikli Aerosmith a priznáva, že pri vytváraní svojho výzoru sa nechal inšpirovať najmä Keithom Richardsom a Janis Joplin. Viac krát sa vracia k turbulentnému vzťahu s Joem Perrym  a snaží sa vysvetliť vzájomné konflikty zo svojho pohľadu. Často ide o to, že Joe býva furt rozladený, a to zase rozlaďuje Stevena. – „Na pódiu nikdo neslyší, že má Joe kytaru rozladěnou – neladí mu už roky, měl ji rozladěnou skoro celý sedmdesátý léta.“

In the memoir he remembers with nostalgia how Aerosmith were formed and even admits that the biggest inspiration with regard to his style has always been Keith Richards and Janis Joplin. Many times he dedicated entire chapters to his turbulent relationship with Joe Perry and tries to explain some of the mutual disagreements from his point of view. Surprisingly this is often a question of Joe being out of tune, which annoyed Steven most of the time: “Onstage, no one’s going to hear if Joe’s guitar is out of tune—it’s been out for years, it was out for most of the seventies.“

Celkom podrobne sa venuje aj drogám – ako mu prišli do života, ako narobili v kapele problémy a na to ako sa z nich zakaždým snažili všetci dostať (klin sa klinom vybíja a často to bolo tak, že len presedlal na iný druh drog). Ako sám píše, hlavne v 70-tych rokoch boli drogy všadeprítomné:
Pořadatelé to v zákulisí jistili. Vždycky tam byl tác plný dobrot a hora kokainu. Takže dokonce i když jse se vůbec nechteli ničím sjíždět – poněvadž jste měli nos ještě rozbolavělý a krvavý ze včerejšího večera- na dalším koncertě to tu by zas. Taková prostě tehdy panovala nálada

Steven also comments on drugs in detail– from his first encounter, how they were the reason behind most of the quarrels in the band which ends with how they always tried to get rid of their addiction (which usually ended up with replacing the usual drugs with other kind of drugs). Mostly in the seventies there was just no way of avoiding them:

”Promoters would have it backstage. There would be a deli platter and a mound of coke. So even if you didn’t want to get high that night, even if your nose was falling off because it was raw and bloody from all the snorting, you ran into it at the next gig. Boo-hoo! That was just the climate.”


 Rozprava na tému drogy začína nevinným koketovaním, silnou závislosťou, pokračuje chemickými vlastnosťami a končí niekde pri metódach na rôznych odvykacích klinikách. Samozrejme nesmú chýbať ani ženy. Drogy totiž vo veľkej miere ovplyvňovali aj vzťahy, z ktorých sa Stevenovi narodili štyri deti.
Někdy mám pocit, že zastřízliva musím být neskutečně nudný, jenže člověk nesmí zapomínat, že dokud bere drogy, je zábavný jenom ve svojí vlastní hlavě...jenom sám pro sebe ve svým vlastním vesmíru. Ten síce hýří spoustou barev, kámo, akorát že ty neznáš jejich příchuť.“

The drug discussion starts with innocent flirting, strong addiction, continues with chemical characteristics of various types of medicaments and ends with drug rehab methods on various clinics. Obviously, he talks a lot about women, too. It’s just that drugs have been influencing his relationships as well. Nevertheless he ended up having four kids.
”Sometimes I feel like I’m so fucking boring in sobriety, but you’ve got to remember, when you take drugs you’re just spinning in your own head . . . so up in your own Kool-Aid, you know? Up in da Kool-Aid, mon, but you do not know de fla-vah.”

Steven Tyler je v knihe miestami dosť oplzlý a sexuálna energia priam srší aj z jeho písomného prejavu. Česká prekladateľka však odviedla kus dobrej práce a vytvorila niečo ako Tylerovský žargón.Obzvlášť obdivujem plynulosť a ľahkosť komplikovanejších pasáží, v ktorých Tyler preskakuje  z myšlienky na myšlienku. Až na pár preklepov a na to, že so Stevie Nicksovej sa v knihe stal muž, je kniha spracovaná s obdivuhodnou sviežosťou.

Steven Tyler talks dirty quite often throughout the book and his writing just sparkles with sexual energy. However the Czech translator did a really good job transferring his way of speaking by creating almost a Tyler jargon. I applaud the fluency and easiness in the translation of some of the more complicated passages where Steven jumps from one thought to another. Despite some of the typos I could find and the fact that Stevie Nicks was turned into a man, I consider the book being processed with admirable vividness.


Tak ako napovedá názov knihy, Steven Tyler má v hlave chaos a pri čítaní bolo minimálne zo začiatku náročné sa v ňom zorientovať. Frontman jednej z najväčších rockových kapiel vôbec má neskutočne bujnú fantáziu a vo svojom prehovore strieda metaforické a niekedy až poetické vyjadrovanie so svojským humorom, spomienkami a realitou. Prelúskať sa týmto bohatým takmer 400 stranovým dielom teda vôbec nebolo jednoduché. V porovnaní so spomienkovou autobiografiou Ozzyho Osbourna o ktorej som písala TU, sa v tej Tylerovej nachádza  podstatne menej vtipných a zábavných zážitkov. Viac sa ale dozviete o tom, ako vznikali jednotlivé piesne, či albumy Aerosmith, keďže celá autobiografia je doplnená textami piesní, ktoré zostali ponechané v angličtine. Dočítate sa ako prebiehalo nahrávanie jednotlivých albumov a ako vznikli známe aj menej známe hity  Dream On, I Don‘t Want To Miss A Thing, Sweet Emotion, Jaded, No Surprize atď. a aký príbeh sa v skladbách skrýva.

Na záver som si pre Vás nechala ešte jednu z tých zábavnejších historiek o tom ako sa Steven na spoločnom turné snažil zviesť  Joan Jett: „Svlíknul jsem se donaha, hodil na sebe župan a přisunul si k jejím dveřím židli od výtahu na druhým konci chodby. Na tu židli jsem se posadil, odhodil župan, roztáhl nohy a ruce, zaklepal na dveře a čekal. Jakmile otevřela, spadla jí brada až na zem a já řekl:“Nesnáším se za to že tě miluju.“ Pak na mě udelala ty svoje oči, který jsem chtěl přesne vidět, a zavrněla svým nejsametovějším hlasem „Mě desetipalcový utahováky nerajcujov, zlato.“ A zabouchla mi dveře před nosem.“

As the title of the book suggests, Steven Tyler has some really loud noise in his head and while listening to it, it was sometimes difficult to adapt. The frontman of one of the greatest bands in rock'n'roll history has a very wild imagination and in his narration he often changes from metaphoric and even many poetic expressions to the ones which are strongly tied to his sense of humour and relate to his memories and reality. That‘s why I have to admit that going through this almost 400 pages long memoir wasn’t such a piece of cake. Compared to the Ozzy Osbourne chronicles which I reviewed HERE, Steven concentrates far less on the entertaining stories from the road. He focuses more on the creation process of individual Aerosmith songs and albums instead. This way you will get an exclusive look to the recordings and to the lyrics composing as the book contains plenty of them along the way. You will also learn how some of the popular songs (Dream On, I Don‘t Want To Miss A Thing, Sweet Emotion, Jaded, No Surprize etc.) were shaped.

To end this review, I have saved one of the best stories I found in this book about how during their joint tour with Joan Jett, Steven tried to seduce her:
I would strip bare naked, put on a robe, pull the chair from near the elevator all the way over to the end of the hall, pushing it to right in front of her door. I’d then take my robe off and, sitting spread-eagled, ring the doorbell and wait for her to open it. She’d open the door and her jaw would hit the floor as I said, “I hate myself for loving you.” She gave me that look that I really wanted to see and responded in her best Mae West velvety growl, “I’m not into the big ten-inch, honey,” and slammed the door.


1 komentár :

  1. Ak mám byť úprimná, moc o ňom neviem, ale veľmi rada si čítam takýto typ článkov:)

    Giveaway o balíček produktov v hodnote 100€

    OdpovedaťOdstrániť

Made With Love By The Dutch Lady Designs