Juraj Jakubisko - Živé striebro

24. 6. 2014

              Stalo sa vám niekedy niečo neuveriteľné, napriek tomu, že išlo o skutočnosť? Predstavovali ste si niekedy niečo tak intenzívne, až ste mali pocit, že je to pravda, aj keď  ste si to iba vymysleli, či vysnívali? Sú chvíle, kedy hranice medzi realitou a fantáziou nadobúdajú nejasný charakter. Ak ste videli niektorý z Jakubiskových filmov, viete o čom hovorím.




Živé striebro – kotúľajúce sa guľôčky ortuti. S motívom pohybu živého striebra sa stretávame na stránkach celej knihy, pričom stále napredujú vpred. Tak ako život.

Autor nás v svojej knižnej prvotine poeticky sprevádza prvými rokmi života v rodnom Kojšove, Košiciach, štúdiom v Bratislave a následne v Prahe až do tridsiatich troch rokov. Stretávame sa s prvými láskami, neustálou snahou o stratu panenstva (rovnako ako vo filmoch o erotiku niet núdze), študentským životom v 60. rokoch a prvými skúsenosťami s natáčaním. Jakubisko však nikdy nevynecháva historický kontext  a nenápadne čitateľa vťahuje do svojich spomienok aj pri krátkych epizódach. Zaujímavé sú najmä pasáže, v ktorých nenápadne pozoruje svoje okolie a všíma si krásu neobvyklého. Nepozastavuje sa však nad neobyčajnými vecami ale vníma ich ako súčasť reality. Posúďte sami, tu je krátka ukážka zo spomienok na vojnu:

„To, čo dospelí vnímajú ako tragédiu, ja vidím ako krásu. Úžasom sa mi rozšíria oči, keď sa z horiacej krčmy zodvihne strecha a preletí ako lietadlo okolo kostola. Zrúti sa neďaleko našej drevenej chalupy. Nad Kojšovom sa rozprestrie roj zlatých iskier ako hviezdna obloha...“




Jakubiskove videnie sveta je jedinečné a nezvyčajné tak ako jeho filmy. Svojskosť si zachováva aj pri rozprávaní. Obraznosť, prvky magického realizmu a zaujímavé myšlienky si našli miesto aj v knihe.  Život opisuje s ľahkosťou, nadhľadom dospelého človeka, ktorému nechýba humor (čo obzvlášť vyzdvihujem, pri čítaní som sa aj spontánne pobavila):

„K Sudkovi ma vedie profesor cez dlhú pavlač. Tesne po tom, čo otvoríme dvere do predsiene, ozve sa vždy hlasité cvaknutie spúšte. Zhrbený starý fotograf obklopený zväčšovákmi a doskovými fotoaparátmi si fotí svoje návštevy. Tých, ktorých nepozná, si zapisuje do zošita.
- Načo to robíte? Spýtam sa ho.
- Ak niekto z návštevníkov umrie, vzdám hold jeho pamiatke.
Vedie ma k tabuli, kde sú v obrovskom ráme nalepené obrázky priateľov a osobností, ktoré k nemu vstúpili.
Nad nimi je nápis TAK KAPEME.“ 


Po jazykovej stránke je však kniha sklamaním. Krásny dojem kazia banálne chyby v nedodržiavaní dĺžky samohlások (u partizanov...), spodobovania (nespadol s tribuny...),  či nadmerného používania bohemizmov (zajímal sa, už usínam...). Akoby bola kniha napísaná najskôr v češtine a niekto ju iba narýchlo „upravil“ do slovenčiny. Tu sa však natíska otázka, či si to tak autor zámerne neželal, aby zachoval dôveryhodnosť svojho prejavu. Tak či onak, výsledkom je jazykový chaos, ktorý ma pri čítaní vyrušoval a preto dúfam, že pri vydaní pokračovania si na túto skutočnosť  dajú redaktori väčší pozor.

           Ľudia ho buď obdivujú alebo zatracujú. Ja patrím k prvej skupine. Juraj Jakubisko (*1938): režisér, kameraman, scenárista a Fellini východu. Umelec s originálnou predstavivosťou, akého nám na západe môžu závidieť. Pri čítaní Živého striebra som nechcela, aby sa rozprávanie skončilo, no stalo sa.  Dúfam, že sa pánovi Jakubiskovi podarí vydať aj časť druhú, pri ktorej si tento pocit budem môcť nanovo vychutnať. 


                                                           Follow my blog with Bloglovin


Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára

Made With Love By The Dutch Lady Designs